Cestovanie

Thajsko

Tak zajtra už odlieta nálepka FE domov. Zase nám ten mesiac preletel strašne rýchlo...  Zatiaľ len krátko a s pár foto z mobilu.

Cestu sme začali v Bangkoku. Keďze minulý rok sme Áziu už navštívili, nebol to pre nás tentokrát až taký kultúrny šok. No šok sme predsa len zažili, a to nielen z teplotnej zmeny, no aj z nekonečného úsmevu domácich. O thajskej srdečnosti sme už počuli, no že ju zažijeme hneď v hlavnom meste sme netušili. Ja som si Thajsko zamilovala od prvých dní, a to napriek nekonečne rušnému životu v hlavnom meste, množstvu trúbiacich motoriek, tuk-tukov a napriek večne špinavým záchodom. No úžasne míli ľudia, parádne jedlo a nevyčerpateľný program vynahradili všetky nedostatky a už po prvých dňoch sme cítili, že nám tu bude naozaj príjemne.

Z Bangkoku sme sa presunuli k plážam na juhozápad k Andamanskému moru k mestu Krabi-AoNang. Neskôr sme sa preplavili na ostrov KoLanta. V tejto časti Thajska sme objavili tie pohľadnicovo krásne pláže, malé neobývané ostrovy a dokonca sme polenošili na pláži, čo je u nás naozaj už výkon! Zjedli sme asi 100 kg manga, melónov a vypili litre čerstvých štiav. Richard chodil pravidelne na tréningy thajského boxu a ja som si dopriala kurz varenia. Alex si užívala po večeroch hlavne bazén, keďže slaná voda a vlny sa s nou nechceli skamarátiť. Zato sa ona skamarátila asi so všetkými deťmi v okolí, bolo jej úplne jedno, že každý rozpráva iným jazykom. No keďže my nie sme tie pravé plážové typy, tak sme túto časť Thajska opustili predčasne a preleteli neplánovane na sever do krásneho mesta s množstvom chrámov ChiangMai, ktoré však nebolo až tak "kids friendly" ako juh krajiny, kde sme stretávali množstvo turistov aj s malými bábätkami. Alex si tu užila hlavne slony. Na cestách sa snažíme vyhýbať vyslovene turistickým atrakciám so zvieratami, preto sme si aj tentokrát vybrali sloniu farmu so zachránenými zvieratami, a nie obľúbené vozenie sa na slonoch. Niečo podobné sme zažili už minulý rok a je to zážitok na celý život! Na tejto farme mali akurát dvojmesačné mláďatko, ktoré bolo nekonečne milé a chlpaté a zistila som od ošetrovateľov, že pijú materské mlieko do 3 rokov života!

Opat sme cítili tú nefalšovanú srdečnosť, obdivovali ich život na ulici, kde sa stravuje snáď každý, turista aj domáci. Tie ich pojazdné motorkové kuchyne s plnou výbavou sa nedali prehliadnuť. Teploty boli príjemnejšie ako na juhu, no stále cez 30 stupňov, čiže po pár hodinách vonku bol človek celý spotený a špinavý od prachu - no najedený a s dobrým pocitom na duši. Navštívili sme víkendové trhy, kde domáci predávali množstvo krásnych handmade výrobkov, masírovali na každom rohu od reflexnej masáže chodidiel až po anticelulitídové masáže a ponúkali sušené ovocie od výmyslu sveta. A to všetko naozaj lacno a dostupne aj pre domácich, nielen turistov. Jedno, čo sa im môže vytýkať, je totálne anti-ekologické myslenie. Je tam nepredstaviteľná spotreba plastových fliaš a igelitových sáčkov, mam obavy, že ich to tam čoskoro priam zasype. 

Aktuálne vám píšem z Hongkongu, kde sme strávili posledných pár dní. Už po pár hodinách nám chýbal thajský úsmev a čerstvé mango. Je to tu až šialene preplnené, také množstvo ľudí na jednej kope sa nedalo vopred ani predstaviť. Dnešný víkendový výlet do Macau bola pre nás top svetová tlačenica, ktorú si určite už nechceme zopakovať. Tu sa ľudia už neusmievajú na nikoho, všetci sa všade ponáhľajú, nikto nikoho nezaujíma. Ma to však jednu výhodu a to, že Alex (modrooké blonďavé dieťa) už nie je stredobodom pozornosti, čo je dobre, pretože posledné dni to bolo už pre ňu náročné. Každý sa jej zdravil, prihováral a nie vždy mala na to náladu. Ťažko 2,5r dieťaťu vysvetliť, že ked zareve "Nepozeraj mi na topánky!", tak jej tu aj budú rozumieť, a hneď sa každý otočí a nebudú si ju všímať. 

Keď zhodnotím našu aktuálnu cestu z pohľadu rodičovstva, tak bola v tomto veku (2,5r) asi najnáročnejšia. Alex je miestami tvrdohlavec a presne vie, čo chce a hlavne nechce. Má svoje predstavy a niekedy z nich nechce upustiť, presne ako my dvaja. Sekundové zmeny nálad a názorov boli na dennom programe, no je mi jasné, že to k tomuto veku patrí. Jasne to asi nie je čínskym rodičom, ktorých deti som pomaly ani nepočula plakať a boli disciplinované už sediac v kočíku. Tí, keď počuli našu zakričať NEEEEE alebo SAMAAAA, tak len sledovali, čo sa to deje.

Moje zhrnutie na zaver: do Thajska sa ešte veľmi radi vrátime, Hongkong nám stačilo vidieť raz. Platí presne, čo mi raz povedala kamarátka: kto raz navštívi Áziu, túži ju vidieť zas a zas.