Cestovanie

Rusko: Petrohrad

Už sa balíme na našu ďalšiu cestu a ešte som sa s vami nepodelila o zážitky z Petrohradu a Moskvy, z miest, ktoré sme navštívili ešte v septembri 2015. Naša Alex mala presne 2 roky a 2 mesiace. Petrohrad sme už dávno túžili vidieť a do Moskvy sme sa vybrali za našimi priateľmi. Priznám sa, že Moskvu sme pred cestou vnímali s miernymi predsudkami aj obavami, mala som pred ňou zmiešané pocity a rešpekt. Doma Richard stihol rýchlokurz ruštiny a ako sa neskôr ukázalo, bol to výborný nápad. Bez znalosti azbuky by sme sa nepohli. Angličtina, nemčina ci španielčina nám boli často k ničomu a viac nám pomohla naša slovenčina s ruským prízvukom a slovník v ruke. Dokonca sme mali často pocit, že po nasej slovenčine boli k nám ľudia milší a ochotnejší, ako keď sme to na nich skúšali po anglicky. Takmer všetky orientačné tabule, nápisy v metre, ci dokonca letáky pre turistov boli v azbuke. Tie hlavne turistické miesta mali aj anglické popisy, no to bola skôr výnimka. Takmer všade pri okienkach na lístky sedeli babky dôchodkyne v nám dobre známych tesilových zásterách. Tie vedeli po anglicky tak jedine right and left. Ja som sa azbuku nestihla dokonale naučiť, takže Richard bol permanentne vyťažený čítaním, prečítaj toto a prečítaj tamto... No moja slovenčina, pár ruských slov a znaky rukami-nohami mali často aj porozumenie, takže dohovoriť som sa dokázala aj ja.

Alex bola ruština od začiatku blízka, za krátky čas si zvládla sama objednať "adin Boršč", pozdraviť sa "dasvidana" a poďakovať "spasiba", a to bez toho, aby sme ju to cielene učili. Bolo zábavné sledovať, ako mixuje všetky jazyky dokopy. Počas jej odpočinku, keď sme ju nosili v nosiči (manduca je náš nenahraditeľný spoločník na každej ceste už od prvých mesiacov) sa zdravila so smiechom okoloidúcim Aufwiedersehen, Bye-Bye a Dasvidaniya a bolo vidno, že pri tejto úprimnej detskej radosti mäkknú aj tvrdé ruské tvare. Práve akási tvrdosť vo výraze tváre a zamračenosť bola ďalšia ruská črta, čo som stihla vypozorovať za tie dva týždne. Miestami mi to pripomínalo práve naše ulice. Samozrejme, že som nečakala ázijskú otvorenosť a ústretovosť, no často som mala pocit, že jediní, ktorí sa usmievajú na ulici, sú pravé japonskí turisti s foťákom v ruke. Veľakrát sa nám však potvrdilo, že to bol len prvý dojem a ľudia po chvíli ukázali aj svoju milú tvár a cítili sme sa v ich prítomnosti príjemne. Takýto zážitok sme mali hneď po prílete do Moskvy, keď sme sa dlho nevedeli nájsť s objednaným taxikárom, a tak sme hľadali nový taxi za rozumnú cenu. Ti chlapi postávajúci pri autách doslova naháňali strach ako čečenskí separatisti (netuším, ako vyzerajú, no strach určite naháňajú tiež), no nakoniec cesta bola naozaj prijemná a vodič milý. Ináč, taxíky v Moskve fungujú perfektne a rýchlo, majú rôzne mobilné aplikácie a ceny na tie nekonečné vzdialenosti relatívne nízke.

PETROHRAD

Ako asi tušíte, našou srdcovkou sa stal Petrohrad, mesto s úžasnou históriou a architektúrou. Mesto ospevované v každom turistickom sprievodcovi ako perla na Neve - a tou perlou pre nás skutočne bolo. Strávili sme tam týždeň a s pokojným svedomím by sme ešte jeden ostali a mali tam stále čo robiť, kde sa túlať, hrať sa na ihriskách v zelených parkoch, nasávať tu úžasnú atmosféru a kávičkovať v malých útulných kaviarničkách. Úplne nás očarilo to množstvo palácov, námestí, múzeí, kostolov a zelených parkov. Okrem už spomínaných názvov v azbuke som pri potulkách Petrohradom často nemala pocit, že sme v Rusku. Cítila som sa akoby v mnohých európskych mestách naraz. Prechádzka popri kanáloch mi pripomínala Benátky aj Amsterdam, Kazanská katedrála zase Vatikán, pohlaď z brehu cez rieku Neva mi v istom okamihu pripomínal Prahu, nádherný chrám sv. Izáka zase Rím či Paríž. Moskvu pripomínal pravoslávny chrám s hrôzostrašným názvom Chrám Kristovho vzkriesenia-Spasiteľ na krvi, v ktorom sa nedala dokončiť prehliadka so zatvorenými ústami a neboľavou krčnou chrbticou. Spolu s Katedrálou sv. Izáka bol tento chrám pre mňa naj a stále nemôžem uveriť tej mozaikovej nádhere, čo sa skrývala vo vnútri.

Každá časť mesta ma svoje čaro, turistické stánky a atmosféru cárskeho Ruska vďaka dobovo oblečeným Petrom a Katarínam, ktorí boli na každom kroku. Bolo jasné, že na kastingoch si dali skutočne záležať, každý jeden Peter bol naozaj veľký dvojmetrový chlapík. Palácové námestie so Zimným palácom je považované za srdce a dušu Petrohradu a pre nás s dieťaťom bolo aj skvelým ihriskom, kde sme mohli hodiny kŕmiť a pozorovať holuby. Vynechať toto miesto by bolo rovnakým hriechom, ako nenavštíviť parížsky Louvre alebo Sixtínsku kaplnku vo Vatikáne. Hoci nám bolo jasné, že prehliadka svetového múzea Eremitáž s dvojročným drobcom nebude mať dlhé trvanie, určite sme chceli vidieť aspoň slávne Jordánske schodisko a všetko ostatné sme považovali za úspech. Keďže deti v tomto veku sú nadšené z akéhokoľvek schodiska, aj toho obyčajného panelákového, tak sme nakoniec na ňom strávili dosť času a našu prehliadku sme ukončili hneď asi v druhej miestnosti, kde sme narazili na holé sochy anjelov. Alex z nich ostala najprv v nemom úžase, obzerala si ich mlčky s otvorenými ústami a aj napriek mojim snahám sa presunúť ďalej stále sa dožadovala k nim vracať. Keď ich dostatočne preskúmala a našla tie správne slová, tak sa začala tak nahlas smiať, až sa prehýnala dopredu a dozadu, ukazovala tým malým prštekom a kričala "Pipík, on ma pipík!", proste scéna ako z filmu. Samozrejme, že vzbudila veľký záujem, verím, že u niekoho aj pohoršenie, ázijskí turisti ju nestíhali fotiť, takže nastal najvyšší čas ísť kŕmiť holuby vonku na námestí. Pre mňa táto scéna ostala ako najvtipnejší zážitok našej celej cesty v Rusku.

Moje naj petrohradské múzeum bolo nakoniec maličké Puškinovo múzeum s neuveriteľnou atmosférou, v ktorom mal človek pocit, že sa ocitol v 19. storočí. Múzeum sídli v byte Alexandra Puškina, v ktorom žil na sklonku svojho života, a v ktorom nakoniec aj po prehratom súboji zomrel. Bolo zrekonštruované podľa dobových nákresov a sú v ňom vystavené predmety z jeho osobného života cez množstvo kníh v súkromnej knižnici až po hračky jeho detí v detskej izbe. Alex spala vonku v kočíku, strážil tatino, tak som si toto milé múzeum vychutnala na maximum. Alex v tomto veku spávala už len jedenkrát za deň a vždy sme to pekne napasovali na prechádzku v kľudných a tichých uličkách, aby mala svoj potrebný kľud. Keď potrebovala, tak sme ju nosili v manduce, no už predsa 12kg dá zabrať, tak sme ju väčšinou uspali v kočíku. Jeden cely deň sme si vyhradili na Petrohradskú stranu mesta, ktorá sa pýši Petropavlovskou pevnosťou s veľkolepým chrámom sv. Petra a Pavla, ktorý dodnes slúži ako miesto odpočinku všetkých ruských cárov vládnucich po Petrovi Veľkom. Na tejto strane mesta je zakotvená aj slávna Auróra, o ktorej veľkosti sme nemali pochýb, no napriek tomu sme ju hľadali ako ihlu v kope sena. Podľa mapy a informačných tabúľ sme sa mali už dávno na ňu pozerať, no namiesto toho sme sa nakláňali ponad múrik pri brehu Nevy a Auróra nikde. Až miestny rybár nám povedal, že je "reconstruction" a tak nám odľahlo, že sme nestratili zrak, zdravý rozum ani orientačný zmysel.

Po tejto našej pátracej akcii sme zakotvili v neďalekej reštaurácii a pochutnali si na vynikajúcom boršči a pelmeňoch s rôznymi plnkami (podobne ako naše pirohy). Pre nás je skúšanie domácich jedál v novej krajine rovnako zaujímavé ako návštevy pamiatok, čiže jedlo si naozaj vychutnávame a rôznym fastfoodom sa snažíme vyhýbať, pokiaľ je to možné. Počnúc raňajkami v hoteli, kde sme mali možnosť vyskúšať takmer všetky slané a sladké bliny (podobne našim palacinkám) sme si jedlo v Petrohrade naozaj užívali. Priznám sa, že boršč bol pre mňa výzva, zhnusený školskou jedálňou u mňa nemal veľkú šancu. No stačilo ho prvýkrát ochutnať, a hneď sme boli kamaráti. Jedli sme ho neskôr aj v pravej ukrajinskej reštaurácii a chutil mi rovnako, čiže ja osobne som rozdiel medzi tým ukrajinským a ruským borščom necítila. Ruská kuchyňa je typická aj kyslou smotanou, ktorú ako prílohu prikladajú takmer ku všetkému. Čerstvý nasekaný kôpor bol pomaly v každom jedle a chutil prekvapujúco dobre ešte aj v kuracom vývare. Náš top favorit v Petrohrade sa však stal hovädzí Stroganov so zemiakovou kašou, ktorého chuť si radšej nechcem ani pripomínať, aby som sa zbytočne netýrala. Cele menu bolo fantastické, začínalo ako ináč vodkou a predjedlo bol hubový julienne. Olizovala sa aj Alex, s jedlom nemala žiadny problém, chutilo jej takmer všetko a úplne najviac ruská zmrzlina. Rovnako očarení ako zo Stroganovu sme boli z vybavenia reštaurácii pre malé deti. Vo viacerých sme našli detské izby, nie len malé kútiky s jednou stoličkou a stolíkom, no cele miestnosti vybavené hračkami a v jednej dokonca bol program s animátorkou. Kým sme my ochkali nad jedlom, Alex s nadšením kŕmila živé zajačiky a pamätá si tento zážitok ešte aj dnes. V meste boli bežne stánky s ovocím, zeleninou a potraviny, takže nakúpiť si veci pre dieťa nebol vôbec problém. V reštauráciách bola široká ponuka, nebol problém si objednať ani deťmi obľúbené špagety so syrom.

V obchode sme natrafili aj na náš Zlatý Bažant a iné európske značky piva za pomerne nízku cenu, čo nás prekvapilo. Neskôr sme sa dozvedeli, že sú všetky vyrábané v Rusku, síce podľa pôvodnej receptúry, no z ich surovín a vody a preto chutia o niečo ináč, ako sme zvyknutí. Keď Richard dopíjal to svoje pivko, tak mu skoro zabehlo pri hláške Alex "Dopijem pivo a pôjdeme" - kde tie deti na to chodia?

Ako sme si už zvykli v iných mestách, vždy sa v prvý deň pobytu prihlásime na Free walking tour, počas ktorej si v skupine prejdeme so sprievodcom mesto, dozvieme sa kopec zaujímavosti, čo sa v knižkách nedočítame, strávime prijemných pár hodín s milými ľuďmi a získame predstavu, kde sa potom vybrať, čo všetko si podrobnejšie v danom meste prejsť. Veľmi sa nám to osvedčilo a radi tak podporujeme miestnych ľudí, platí sa totiž formou tips na konci každej tour, podľa toho, ako sa vám prehliadka páči. Petrohrad si zaslúži pomalé prechádzky a čas. Stojí naozaj za to neponáhľať sa, nebyť v časovom strese. Vzdialenosti medzi pamiatkami sa dajú prejsť aj pešo, no to sa človek na konci dňa cíti vyčerpaný a uchodený, čiže je veľmi rozumne využívať aj metro. Práve Petrohrad má najhlbšie postavené metro, údajne až 80m pod zemou, a jeho prehliadka stojí skutočne za to! Čistý čas na eskalátoroch v jednej stanici bol šialených 5 minút! Človek, keď sa postavil za začiatok, tak nemal šancu dovidieť na koniec schodov. Alex mala zo schodov našťastie zábavu, takže udržať ju tam nebol problém. Vybavenie metra pre vozičkárov, kočíky alebo starých ľudí nebolo absolútne žiadne, za tie dva týždne sme posilňovali bicepsy pri všetkých schodoch. Ani jeden deň sme si nedali v hoteli obednú pauzu, takže sme spoznávali mesto, hrali sa v parkoch a túlali sa každý deň od rána do večera. Cítili sme sa aj po zotmení bezpečne, nikto nás neobťažoval, žobrákov sme nevideli vôbec. Alex sa vyhrala v parkoch na ihriskách, ktoré boli takmer pri každej pamiatke. Často sme sa s prehliadkou striedali, jeden obzeral a druhý strážil. Na ihriskách sa Alex často hrávala s ostatnými deťmi, každý rozprával po svojom a predsa si rozumeli. Počasie nám prialo, bol krásny slnečný september, pršalo iba raz. Takmer každý deň sme si pochutnali na ruskej zmrzline a poctivých tvarohových buchtách. Všetko to bolo dostať kúpiť v pojazdných stánkoch za rozumné ceny, spolu s varenou kukuricou a čiernou kávou. Pre mňa veeeeľmi dôležitá súčasť cestovania, verejné WC, bolo na mnohých miestach, samozrejme všade spoplatnené, no pomerne čisté a znesiteľné.

Pokračovanie (Moskva) nabudúce!