Kultúra

Syndróm Palomy Picasso

Bola krásna takým svojským spôsobom. Bledá tvár, čierne vlasy, uhrančivé oči a krvavo červené pery. Ruka v čiernej rukavici kopírovala líniu jej líc. V spodnej časti stránky bol rúž alebo parfum a ešte podpis Paloma Picasso. V osemdesiatych rokoch bol jej portrét vo všetkých zápaďáckych časopisoch, ktoré sa k nám domov dostali. Pomáhali mi utvrdzovať sa v predstave, že hoci som neatraktívna bledá chudá puberťáčka s uhrančivými očami, raz sa poriadne namaľujem a budem svojsky krásna. A ak sa budem snažiť, môžem navrhovať taniere, kabelky a okuliare ako ona.

To by tvoj otec ale musel byť Picasso, – poznamenala na margo veci vtedy moja matka, ako keby to bola moja chyba, že je mojím otcom Borušovič a nie plešatý geniálny Pablo.

Napriek tomuto znevýhodneniu som vyrástla a keď sa namaľujem a svieti na mňa priaznivé svetlo, už mi zostáva len dúfať, že aj tá svojská krása dorazí. Taniere nenavrhujem, ale raz sa k tomu možno ešte prepracujem. Natrafila som totiž na rozhovor s Palomou Picasso, z ktorého vyplynulo, že ani jej cesta k naplneniu nemala podobu diaľnice.

Paloma sa narodila Picassovi a francúzskej maliarke Françoise Gilotovej. Kto by o nich dvoch chcel vedieť viac, nech si prečíta knihu Žila som s Picassom, v ktorej Françoise opísala, aké to bolo strašne vyčerpávajúce. Ešte kým bola Paloma malá, jej rodičia sa rozišli. Z Palomy vyrástla dedička slávneho priezviska a zároveň žena presvedčená o tom, že ju jej meno gniavi a tlačí k zemi, že v porovnaní s talentom svojho otca nič neznamená, že je neschopná a mimoriadne nepôvabná. Komplexáčka s kopou problémov a bezradnosťou v otázkach typu Čo s načatým životom?, Čo s talentom, ktorý nie je dostatočný?, Čo s menom, ktoré sa vyznačuje prebytočnou slávou?, Kde hľadať profesionálne naplnenie?, Kto vlastne som?, Čo dokážem?, A má ma niekto skutočne rád len kvôli mne samotnej?.

Týmito otázkami bola sužovaná na umretie, ale úzkostlivo ich tajila pred redaktormi svetových bulvárnych periodík a radšej budila dojem, že sa snaží len o to, aby na snobských večierkoch čo najlepšie odhadla vhodný uhol medzi svojím veľkým skobovitým nosom a objektívom fotoaparátu. Možno sa medzičasom aj vydala, rozviedla a niečo zdedila, už si nepamätám, aké kratochvíle spomínala v súvislosti s týmto životným obdobím. No a potom stretla muža, ktorý na ňu pozrel a povedal: „Kristepane, veď vy ste nádherná žena!“ Potom pozrel na jej práce a povedal: „Kristepane, veď vy ste úžasne talentovaná!“ A potom pozrel na jej podpis a povedal: „Kristepane, a čo furt riešite, že vás vaše priezvisko ťaží ako balvan, veď to je najlepšie priezvisko na svete, jeden génius vám päťdesiat rokov robil reklamu, ste vlastníčkou značky, pre akú by taká Coca Cola umrela!“ Malo to viac slov a asi sa nedržal až tak pri zemi, ale zmysel je ten istý. No a opakoval to a opakoval, naliehavo, pôsobivo a absolútne vierohodne. Ten muž sa volal Rafael Lopez-Cambil a Paloma sa onedlho začala volať Picasso-Lopez. A niekedy v tom období ju aj skutočne presvedčil, že je krásna a talentovaná a že musí tú krásu a talent aj používať, keď sa s nimi toľko vláči po svete. Paloma ho poslúchla a začala navrhovať šperky, večerné šaty, módne doplnky a aj tie taniere a ocitla sa aj so svojou nevšednou krásou vo všetkých zápaďáckych časopisoch, čo sa k nám dostali.

Nie je až také dôležité, komu a aký sa narodíte, ale či stretnete niekoho, kto vo vás uvidí toho, koho potrebujete, aby uvidel. Nemusí to byť hneď Rafael Lopez, nežijeme telenovely. Stačí, aby vám vaša stredoškolská profesorka nad prihláškou na vysokú školu povedala, nech tam tú architektúru alebo medicínu napíšete, že ona verí, že na to máte. Niekedy je to vaša frajerka, čo pošle váš rukopis čohosi niekam do vydavateľstva alebo frajer, čo vás odprevadí na konkurz, zopakuje tristokrát, že sa na tú prácu alebo rolu perfektne hodíte a čaká na vás vonku v aute. Mám vo zvyku opakovať, že odvaha je súčasťou talentu. Že patrí k talentu na čokoľvek, že to, čo viete, ukážete, hoci zakaždým riskujete, že vás nepochopia, vysmejú alebo odsúdia. Že ak nedokážete uniesť neúspech – a ten je súčasťou každého úspechu, pretože aj keď vám sto ľudí zatlieska, aspoň jeden vás opľuje, nemôžete sa púšťať do boja o úspech, uznanie, pochopenie a prijatie. Lenže pravdou je aj to, že každý človek je aspoň trochu Palomou Picasso a každý by aspoň trochu mohol byť Rafaelom Lopezom. Snažím sa všetkým Palomám, ak to v nich vidím, povedať o tom úžasnom v nich, čo čaká na vyslobodenie, lebo aj ja si pamätám na niekoľko okamihov, keď mi niekto v noci v aute povedal, že mi verí, keď mi prišli maily s pár slovami, ktoré ma povzbudili, keď sa niekto v pravej chvíli usmial a ukázal palec.

Stretávam Palomy Picasso, čo nešli na herectvo, čo sa boja spievať, čo skrývajú svoju krásu za okuliare a neforemné tričká. Nejde len o umelcov z povolania, ale aj o to, že niekto nejde na kurz keramiky, lebo mu nemá kto povedať, že to je skvelý nápad. Neexistujú talenty a nadania, ktoré by sa samy drali na svetlo. Každý energetický žiarič má v svojej minulosti niekoho, kto šťukol vypínačom. Niekedy ani nemusel vedieť, akú silnú žiarovku zasvieti, ale šťukol, pretože tam tušil možné svetlo. Marie Rottrová sedela vraj v sporiteľni za prepážkou, kým ju ktosi nepostrčil. Možno si myslíte, že no a čo, jedna pani za prepážkou plus-mínus, bohviekoľko Marií Rottrových doteraz trčí v čistiarňach a v kasách hypermarketov. Lenže keby Marie Rottrová neopustila tú prepážku a nepostavila sa pred mikrofón, nemali by sme ani ten kus detstva, v ktorom si naše mamy spievali spolu s rádiom „Lásko, voníš deštěm...“ a všetko by bolo inak.