Kultúra

Masarykov zwicker, dvaja synovia a láskavé matky z KŽM

„Mami on vie lepšie po anglicky ako ja!!“, počujem synov neveriacky znejúci hlas v telefóne. Smejem sa a pomyslím si trochu smutne, že aj po slovensky. Odmalička vynikal všade a skoro vo všetkom a stále ho ohromuje zistenie, že na svete je veľa jeho rovesníkov, ktorí sú lepší ako on. Aj keď to dávno vie. Napríklad v angličtine. Len v slovenčine nie. Tú on neovláda vôbec. Ale to je iný príbeh. „ Bolo fakt perfektné. Vôbec to nebol stratený čas. Boli sme na pive a si predstav, že máme rovnaké názory na veľa vecí. Nie, fakt, vôbec sa nehnevám, že si ma tam poslala. A vieš čo? Aj jemu mama jednoducho povedala, že v piatok musí ísť k vlaku! Presne ako ty mne. A len tak mimochodom, zaspal on... Nie ja!“ Cez telefón ho nevidím, ale viem si predstaviť, ako sa pritom tvári.

Začalo to jednoducho. Jednoduchá otázka v klube. „Potrebujeme do divadla viac cvikrov. Pre Masaryka, Šrobára a spol. Nenájde sa u vás doma nepotrebný?“ Niekedy je život spleť náhod. Na Slovensku potrebuje jedna žena cviker, v Rakúsku ho tá druhá doma nemá, ale náhodou deň predtým ho zazrie na jednej burze, a tak jej odpíše, že ona by o jednom alebo dokonca až dvoch „zwickroch“ vedela a potvrdí informáciu fotkou, nech sa Eva poteší.

O deň nato otváram doma kúsok od Salzburgu skypové okienko a z obrazovky mi kýva z Viedne budúci finančný poradca, alebo manažér, hoci som vždy snívala o tom, že bude lekárom. Len mu to nesmiem pripomínať. Tento štýl humoru po mne nezdedil. „No čo je mami, čo sa deje?“ Sedím v kresle a vidím na obrazovke, ako sa mi tam odzadu škerí starý hriešnik sediaci pri stole a kričí naňho: „Chybááá... Nemal si reagovať, ona zasa od teba niečo chce. A ja viem aj čo.“ Nenechám sa vyviesť z rovnováhy, aj tak presne viem, ako sa tvári, nemusím ani pozerať na jeho tvár. Začínam misiu Masaryk a jeho cviker. V nemčine „zwicker“. V slovenčine cviker. Ako sa komu páči. Nenechajte sa mýliť. Je to zámer. Raz je zwicker, a potom cviker. A aj keď to vyzerá, že ide hlavne oň, prezradím vám už teraz, že pointa je iná. Tak čítajte ďalej.

Ignorujem obraz za mnou a sústredím sa. „No vieš, potrebujem, aby si išiel zajtra alebo v piatok do Bratislavy,“ usmievam sa tak úlisne, až mi je trocha aj zle, ale čo by som neurobila pre dobrú vec a pre Evu. Eva je moja kamarátka a nutne ten zwicker potrebuje. Eva totiž napísala divadelnú hru. O Štefánikovi. A kto pozná dejiny vie, že Masaryk neodbytne k Štefánikovi patrí, pretože bez Masaryka by Štefánikov príbeh nebol pravdivý. A Masaryk bez zwickra by nebol autentický. V živote, ani na divadelných doskách. Viete si ho predstaviť bez neho? Ja nie. Vieme, akí sú kritici, nielen na Slovensku. Všade. Skritizujú aj zle sediaci oblek a darmo im v prípade cvikra bude niekto vysvetľovať, že cviker síce divadlo zabezpečilo, ale jeho dodanie sa predĺžilo, alebo že ho nezohnali, pretože na Slovensku cviker nikde nenašli, alebo (nedajbože!) že misiou poverený študent na rakúskej strane sa bránil výletu do Bratislavy. Alebo že študent na slovenskej strane zaspal príchod vlaku z Viedne! Pretože ten inkriminovaný zwicker bol zo zahraničia. Konkrétne z Viedne, od jednej starej dámy pôvodom zo Slovenska, ktorá zwicker mala od jej rodiny z Ruska! Masaryk a spol. kdesi hore neveriacky krútia hlavami, lebo toto je už viac ako obyčajná náhoda. „Nikam nechoď, oľutuješ to.“ kričí starý hriešnik a snaží sa votrieť do obrazu. „ Buď si istý, že o tom niečo napíše, alebo niekam pošle tvoju fotku a súhlas si predtým pýtať nebude! Čo ju nepoznáš???“ chichúňa sa za stolom pri káve.

Otáčam sa mu chrbtom a sadám si na opačný koniec izby, nech nemá šancu robiť mi za chrbtom grimasy a zľahčovať tým vážnosť medzinárodnej spolupráce! „ Masaryk ešte nemá zwicker. A Eva je zúfalá, lebo ho nemôže zohnať. Divadlo dokonca vyzvalo divákov, aby doniesli zwickre a nič! Desať dní do premiéry. Chápeš? Tvárim sa veľmi, veľmi zúfalo a snažím sa, aby syn pochopil, že v tomto príbehu by mohol byť on tou kľúčovou, dôležitou osobou. Škoda, že ma Eva nevidí. Ocenila by môj herecký talent. Určite.

To som si mohla myslieť, že moje 100% slovenské dieťa po meči aj po praslici nevie, kto bol Masaryk. Tak mu vysvetľujem, kto je Eva, kto bol Masaryk, a že ten zwicker som zohnala vo Viedni a teraz potrebujem kuriéra, ktorý ho vyzdvihne a dovezie do Bratislavy. Do soboty obeda tam musí byť! Dúfam, že zaberie prísľub preplateného cestovného plus obed k tomu. No ak to nepomôže, vyrukujem s tými tridsiatimi kilami,ktoré som počas tehotenstva s nim pribrala. To zaberie skoro vždy, poprípade spomeniem priebeh pôrodu, lebo o pôrodných bolestiach muži neradi počúvajú a je jedno, akí sú starí.

„Bože mami, skráť to. Kam mám isť, kedy a kto to príde prevziať. A hlavne, či vie po anglicky, alebo nemecky! Mám v piatok voľno, máte šťastie. Vôbec to nie je taky zlý nápad. Aj tak som teraz sám, Michael tu nie je, tak si urobím výlet.“ Padá mi kameň zo srdca a už vidím, ako sa Eva teší, keď jej napíšem, že náš plán vyšiel. „Prosím ťa, hlavne nezaspi!“ prízvukujem synovi. Študentský život totiž pozostáva z učenia, ponocovania a 4-5 hodín spánku. Dopoludnia. O dôležitosti slovenčiny v jeho živote teraz pomlčím. Vetu „Vidíš, teraz by sa ti tá slovenčina hodila.“ nevyslovím, lebo by sa mohlo stať, že sa naštve a Eva bude musieť do hry zakomponovať vymyslený príbeh o zlomenom alebo stratenom cvikri. Nebudem to riskovať... Posielam synovi vzdušný bozk, starému hriešnikovi vyplazím jazyk (viac si tentokrát nezaslúži) a natešená píšem správu do Bratislavy. Náš plán vyšiel. Dvaja mladí muži sa stretli, lebo museli. Lebo ich matky sa tak dohodli. Veď koho iného by sme poslali? Muži by sa nám zasmiali do očí a išli si po svojom, ale synovia vedia, že matkám sa pomoc neodmieta. Vedia prečo. A my matky vieme, že všetko má svoju cenu. Sľúbime im peniaze na obed, aj na cestovný lístok, naše podpisy, obľúbené jedlá a požičanie otcovho auta nielen v stave núdze. V záujme dobrej veci. Nakoniec to vraj nebolo také zlé. Nakoniec to bolo celkom „cool“. Pivo, obed a poznanie, že angličtina je dôležitá, a že mama mala pravdu, že aj slovenčina sa môže niekedy zísť.

O tri mesiace neskôr sediac pri brehu Dunaja sme sa s Evou spolu smiali. Pri aperole. Bol ešte len čas obeda a na víno sa nám zdalo priskoro. Nie sme predsa vo Francúzsku. Prebrali sme lásku, knihy, sex, naše mamy a našich synov. Zhodli sme sa, že by to chcelo viac alkoholu, že ležérny prístup k peniazom je super vec, odhliadnuc od toho či ich máme, alebo nemáme, a že mať nevravných manželov môže byť niekedy výhodou. A že v našom veku už marihuanu skúšať nebudeme. Radšej ten alkohol.

Vďaka KŽM som stretla Evu. Vďaka KŽM má Masaryk cviker. Originál okolo 1900. Žiadnu divadelnú repliku! Ak budete náhodou sedieť v divadle, vy jediné budete tak trocha zasvätené, akú ďalekú cestu má za sebou, kým sa dostal tam, kde má byť. Zwicker. Alebo cviker. Ako chcete.