Kultúra

Druhý adventný zázrak

Moja prvá kniha sa volala „Lastovičky“ . Dostala som ju niekedy v škôlke a ešte aj dnes presne viem, čo bolo na obálke. Čítali sme celá rodina. Vyrastala som medzi novinami, časopismi a knihami. Celé detstvo som sa prelistovávala Slovenkou, Životom, Vlastou, Ženou a módou a čítala Pravdu, Prácu a Smenu. Prvé roky v zahraničí mi dlho trvalo, kým som si našla ten svoj časopis a noviny v nemčine.  Som im verná dodnes. 

Pani Hofbauer som spoznala vďaka svokrovcom. Jej meno za slobodna končilo na „-ová“. Pochádzala zo severných Čiech . Rodičia boli sklári, chodili za prácou do Rakúska a nakoniec sa tu usídlili. Mestečko, kde žijem, vzniklo práve vďaka nim. Stará pani Hofbauer bola vdova. Často, keď som k nej prišla, vzala fotku jej manžela do ruky a  začala rozprávať: „ Ach, Joži, to bol taký dobrý muž, skoro sa pobral na ten druhý svet“. Potom si vzdychla smerom k Jožiho fotke: „ Joži, Joži, ešteže mám toho Heinziho." Heinz bol jej jediný syn. Nažívali si spolu v jednom dome, dole stará pani, hore Heinz s manželkou. Nemali deti a Heinz bol pre starú pani všetkým. Nielen pre mamu. S manželkou nemali deti, a tak bol všetkým aj pre manželku. Nemal to ľahké. Dve ženy, pre ktoré bol všetkým. Prvá cesta z práce viedla vždy k mame. Čakala naňho s niečím dobrým pod zub. Netušiaca manželka sa čudovala: „Ja neviem, z čoho ten Heinz tak priberá, veď varím len samé ľahké jedlá." Všetci sme vedeli, že nepriberá z nich, ale z poctivej českej kuchyne, ktorú mu potajomky dopriala mama, a o ktorej jeho žena nemala ani tušenia. Chudák Heinz, nechcel sklamať ani mamu, ani manželku, tak dole u mamy si pochutnával na buchtách, pečenom stehne na kapuste a hore, keď prišla manželka z práce, si zobkal zo šalátu, ktorý pred neho postavila so slovami: „Na večeru len šalát, lebo obed si mal už v práci.“ Keby tá vedela, že v práci mal len predjedlo!

Stará pani a ja sme sa zblížili. Miesto vnuka, ktorého nemala, zaujal môj syn. Chodil k nej poobede zo školy. Stará pani ho vyzerala z okna: „Pod môj zlatý, hríbikovú omáčku som ti navarila, takú, akú mal aj Heinzi rád... poď môj, poriadne sa najedz, strašne si chudý, ale šak ja si ťa popravím...“ Poprávala ho všetkým, čo si želal a robila to s radosťou. Hríbiková omáčka a vysmiata bielovlasá pani Hofabauer čakajúca v okne patrí k detstvu môjho syna. Keď som poňho prišla, mala stará pani pre mňa nachystanú vždy nejakú knižku. Vedela, že rada čítam. Vďaka nej som začala čítaťnielen Zweiga, ale aj Konsalika. O Konsalikovi som dovtedy vedela len to, že bol spisovateľom skôr komerčným, a že mal oveľa mladšiu manželku pôvodom z Číny. Stará pani ale tak pútavo opisovala jeho diela, že som neodolala a niektoré z jej knižnice prečítala. 

Nie je to tak dávno a stará pani sa pobrala za Jožim. Heinz odvtedy na radosť manželky čosi pochudol a knihy zapadali prachom. Bolo pred Vianocami a Heinza som stretla pri nákupe. Zaspomínali sme si spolu na jeho mamu, hríbikovú omáčku, jej lásku ku knihám a zaželali si navzájom pekné Vianoce. Neviem, ktorý adventný víkend to bol, keď sa ozval zvonec. „Ja som, Heinz. Máš čas? “ ozvalo sa v slúchadle. Zbehla som dole schodmi, otvorila dvere, pred dverami krabica, ďalšiu práve vyťahoval Heinz z auta. „Nič nehovor a neďakuj. Určite by sa jej to páčilo, že ich budeš mať ty," položil mi krabicu pred nohy. Otvoril ju bez slov a prehltol vzdych. Stáli sme tam, pozerali jeden na druhého, v očiach slzy. Medzi nami krabice plne kníh. Sú v živote momenty, kedy netreba slov. Toto bol jeden z nich. Jeden z najdojemnejších a najneočakávanejších darov. 

Advent je čas zázrakov. Verím tomu.