Kultúra

Adventný príbeh č.3: Betlehemský zázrak

Kľačala som na kolenách a nemohla tomu uveriť. Kľačala som na kolenách, ruku na zemi položenú na betlehemskej hviezde. Obzerala som sa okolo seba, najradšej by som sa bola poštípala, aby som sa presvedčila, že sa mi to nesníva. Ešte pred pár minútami som stála sklamaná pri východe s tým, aké je to absurdné, že na mojej ceste po Izraeli neuvidím práve jaskyňu narodenia Ježiša, že prídem domov na návštevu k mame a poviem jej, že sme prišli neskoro... Bolo mi do plaču od ľútosti a zlosti, že ten deň sa tak skomplikoval. Autobus z Jeruzalema išiel dlhšie, ako bolo naplánované a do chrámu sme dobehli tesne pred jeho záverečnou hodinou. Čo teraz? 

„Poď, pretlačíme sa dopredu a nejako sa tam dostaneme,“ ťahala ma za ruku kamoška. "To je blbé. Pozri koľko ľudí tu čaká, budeme sa predbiehať?“ „Ako chceš, my ideme, to je posledná šanca, zajtra ráno odchádzame, tak neblbni a poď.“ 

Nešla som. Aj som chvíľku chcela, ale bolo mi to blbé a baby aj tak na mňa nečakali. Zrazu ich nebolo. Obzerala som sa bezmocne okolo seba. Stála v rade a písala si poznámky do cestovateľského denníka, nech teda aspoň ten čas využijem, keď sa ku mne priblížil mladý muž v uniforme. Prešiel okolo usmial sa na mňa, odišiel, o chvíľku sa vrátil a skúšal so mnou nadviazať rozhovor. „Rusisch?" Pokrútila som hlavou . „English? Deutsch?" Zhodli sme sa na nemčine. Odkiaľ som a čo tu robím? Chvíľku sme sa rozprávali, že som zo Slovenska a žijem v Rakúsku. Povedal mi, že žil pár mesiacov v Nemecku a odišiel. Ľudia sa posúvali pomaly dopredu, ostávala asi pol hodina do zatvorenia, a predo mnou pár metrov dlhý rad. Strážnik stál oproti na druhej strane, pozeral smerom ku mne a stále sa na mňa usmieval. Asi som mu bola buď smiešna, alebo som sa mu páčila medzi tými všetkými turistami v khaki nohaviciach, ruksakmi na chrbtoch v mojich dlhých bielych nohaviciach, bielej dlhej  blúzke a so šálom prehodeným cez vlasy a ramená. 

„Mala si ísť s nami, my sme sa pretlačili. Ale o nič si neprišla, aj tak tam bola tlačenica, prešli sme to ako na bežiacom páse, vôbec sme nemali čas sa ani pomodliť ani nič." Stratené spoluturistky stáli predo mnou. „Vieš čo, my na teba počkáme vonku, možno to pojde teraz rýchlo ." Po krátkej porade, čo teda urobíme, som sa rozhodla. „Idem radšej s vami, to je rad na minimálne 2 hodiny, aj tak to nestihnem.“ Mama to pochopí. Ono to to bolo tak:  Ja som jej pred mojou cestou sľúbila, že aspoň jej ruženec jej tam na miesto narodenia Ježiša chvíľku položím . Keď sa dozvedela, že idem do Izraela, preživala to, ako keby išla ona sama. „Martulka moja, ty ideš do Izraela? A čo tam budeš robiť? Toľké šťastie. A, že akurát ty, čo ani do kostola nechodíš. Jáj, tak rada by som tam išla. Nezabudni mi na tie pátričky moja, a pomodli sa tam za mňa . Mne to stačí, keď budem vedieť, že si to pre mňa spravila… Veď vieš, toľko som sa za teba namodlila. A mne by to bolo aj tak už ďaleko. Kdeže by som ja kam chodila a s kým…" Vždy v nedeľu sa vybrala do kostola, žmurkla na mňa a káravo mi povedala : „Ty sa nesmej, aj za tvoje hriechy sa pomodlím...“ Neskôr, keď sme spolu zvykli telefonovať, to som už žila v zahraničí, viac-menej skonštatovala: "Bola som v kostole, pomodlila som sa za teba, lebo viem, že ty si nebola!" Naše pravidelné rozhovory a jej ťažké srdce, že som k viere pristupovala vlažne. Celá žiarila šťastím. Konečne sa tá jej dcéra dostáva na správnu cestu... Priamo do Svätej zeme pôjde! 

Vybrala som sa s ťažkým srdcom k východu. 

„Madam, madam!" počula som za mnou hlas a pocítila ruku na pleci. Za mnou stál ten usmievavý strážnik. „Vy už idete ? Veď ste neboli vo vnútri.“ Smutno som sa usmiala a urobila krok k východu. „Počkajte tu na mňa. Moment!“ a už ho nebolo. O chvíľku sa vrátil. „Poďte madam, poďte," ukazoval mi rukou, aby som ho nasledovala. Baby na mňa s údivom pozerali, pokrčila  som plecami a nasledovala mladého muža. Možno sa budem môcť aspoň zvonka pozrieť, ako to tam vyzerá, nádejala som sa, pretože ma viedol doľava a rada bola vpravo. Zastali sme pred závesom, odkiaľ vychádzali ľudia a stál tam mních v hnedom habite. Mladý muž mu niečo pošepkal, mních kývol hlavou. Strážnik ma chytil za lakeť, pár ľudí idúcich nám oproti sa divne na mňa pozrelo.  Postrčil ma za záves a ja som stála v malej miestnosti s hviezdou na zemi a malým oltárom. „Madam, ostaňte tak dlho, ako potrebujete, neponáhľajte sa," ticho mi povedal, usmial sa a postavil sa na druhú stranu vchodu. Nemohla som tomu uveriť, pripadala som si ako vo sne. Stála som celkom sama na mieste, kde sa narodil Ježiš. Kľakla som si na kolená, zhúžvaný ruženec v ruke položila na betlehemskú hviezdu a v duši tam bola so mnou aj mama. Vtedy som pochopila, čo je to bázeň. Mala som dušu naplnenú bázňou, pokorou a pokojom ako nikdy. Ten pocit sa nedá opísať. Bolo to niečo nadpozemské. Neviem, ako dlho som tam bola. Asi len pár minút, ale pripadalo mi to ako večnosť. Viem, že som sa len neveriacky pozerala na mladého strážnika, ktorý sa stále usmieval a rukou mi naznačoval, aby som sa neponáhľala, že mám toľko času, koľko chcem. Využila som ho najlepšie, ako som vedela. O niečo neskôr som stála vonku, hľadala peňaženku a chcela som mladému strážnikovi dať bankovku. Zastavil mi ruku, jemne ju odtisol a pokrútil hlavou. Najradšej by som ho bola objala, ale nebola som si istá, či je to vhodné. Ja, ktorá má objímaci gén v mojom genofonde nadelený minimálne trojnásobne viac, ako iní. „Majte ešte pekný čas v izraeli madam. Chcel som, aby ste mali pekné spomienky na našu krajinu.“ Otočil sa a odišiel. 

Nebol december, ani Advent. Betlehem je pre mňa synonymom Vianoc. K Vianociam patria zázraky a darčeky. Ja som ich zažila v máji.