Kultúra

Adventný zázrak č. 4 - Zázrak prijatia

Letuška patrí do úzkeho kruhu mojich najbližších priateliek. Aj keď nás delí 500 km, nevyrastali sme spolu, a ani si denne netelefonujeme. Do života mi ju priniesla diagnóza našich dvoch špeciálnych detí. Nemyslite si, že naše priateľstvo sa točí iba okolo nej. Vôbec nie. Naše priateľstvo je obalené zvláštnym  fluidom. Medzi našimi stretnutiami akoby neexistoval čas. S letuškou sa cítim byť mladá, nespútaná a bez starostí. Letuška má také zvláštne čaro a dar doslovne napájať ľudí jej optimizmom a nákazlivým smiechom. Letuškin syn a moja dcéra sú rovnako starí a my matky si prechádzame paralelne ich rovnakým vývojovým obdobím. Stretávame sa vždy v lete. Pri našom prvom stretnutí boli naše deti asi dvojročné a obe sme ešte neboli celkom vyrovnané s ich diagnózami. Počas našich prechádzok a večerov pri víne, keď už deti spali, sme si navzájom obnažovali duše a zdôverovali sa jedna druhej s tými najčiernejšími myšlienkami, ktoré nám po ich narodení vírili hlavami. Poznanie, že som v tom nebola sama,  bolo neuveriteľne oslobodzujúce. 

V septembri prechádzala letuška aj s celou rodinou mojím mestom. Pár mesiacov dopredu mi prízvukovala, aby som si ten víkend nič neplánovala. „Zaznač si ma do kalendára, musíme sa stretnúť!“ a smiech. Jasné, že musíme. Naše stretnutia, to je ako keď do seba narazí smejúci sa hurikán so smejúcim sa vetrom. Jeden nestíha druhému a oblaky okolo sa radšej rozpŕchnu. Sedeli sme v hotelovej lobby, naše deti behali okolo nás. Teda moje špeciálne dieťa a jej deti. Má ich 4. „Letuška, hrozím sa Clarinej puberty a všetkého toho okolo. Bože, veď ja jej musím ešte  niekedy  pomáhať ísť na WC-ko. Chápeš???" Letuška sa zasmiala a potom mi vážne povedala: „Veď aj ja." „Ty sa bojíš, že Miško dostane menzes??“ smiali sme sa, popíjali sekt za bieleho dňa, sediac na pohovke. Naši muži, ten jej rozumejúci a ten môj nerozumejúci, si len vymieňali skôr nechápavé ako chápavé pohľady. Museli tam byť, či sa im to páčilo, alebo nepáčilo. Kto by nám daval pozor na deti? Letuška sa prestala smiať a vážne sa na mňa pozrela. „Musím ti niečo ukázať, ale prosím ťa, zatiaľ je to tajné." „Ty si tehotná??? Ja som to vedela!!!“ Letuška vytiahla mobil, urobila prstom pár ťahov po displeji a podala mi ho. „Pozri sa. To je Anička." 

Na fotke bolo dievčatko. „Bože, veď to je Clara!“ vykríkla som a nechápala som, prečo mi ukazuje fotku mojej dcéry. Vtedy mi to došlo. Bol to len zlomok sekundy, taký ten moment, kedy už dopredu vlastne tušíte, čo sa stane, ale ešte stále tomu neveríte, že je to naozaj to, čo ste vlastne už vedeli. „Že???“ vzala mi telefón z ruky a s úsmevom sa pozerala na Aničkinu fotku. „Ja viem, že si asi myslíš, že som sa zbláznila. Ja, ktorá som si pri každom ďalšom dieťati po Miškovi dala urobiť všetky testy, lebo som už žiadne postihnuté dieťa nechcela, tak ja chcem Aničku natrvalo.“ 

Anička sa narodila mame, ktorá už mala deti. Počas tehotenstva lekári zistili, že dieťa má srdcovú vadu. Mama bola pripravená na všetko. Na ťažkú operáciu, na to, že jej dcéra môže zomrieť. Na to, že jej dieťa bude mať aj iné postihnutie, pripravená nebola. Testy a lekári hovorili len o chybe na srdiečku! Nemohla a nedokázala si Aničku ponechať. A tak Anička išla po operácii do dojčeneckého ústavu. Možno to bola náhoda, možno to bol osud. Letuška sa o Aničke dozvedela, a napriek všetkému, čo jej vravel rozum a nielen rozum, sa jej srdce rozhodlo, že je dostatočne veľké na to, aby sa v ňom Anička usadila.

„A prečo nie ja?“ pozerala na jej fotku. Nepýtala sa, len konštatovala. Všetky strachy, obavy a pochybnosti zmizli po rozhovore s  jej najstarším synom. Puberťáci sa zmietajú vo svete už nie detí a vo svete ešte nie dospelých. Nemajú celkom jasno, kam patria a čo chcú. „Čo  povieš? Vieš, ak k nám Anička príde, tak ona nám ostane. Nielen pár rokov, ona môže žiť aj 70 rokov a potom nebude vo vašich životoch len Miško, ale aj ona. Budú obaja jeho súčasťou...“ pýtala sa letuška s obavami puberťáka, ako posledneho z rodiny. „Mami, čo je to 70 rokov voči večnosti?“ pozrel na ňu vážne syn. A bolo rozhodnuté. Letuška čaká, že každým dňom si bude môcť pre Aničku ísť. Dúfa, že to nebude dlho trvať. Kvôli Aničke. Pretože Anička potrebuje pri sebe mamu stále, nielen pár hodín v týždni. Nedočkavo čakám na správu, že sú už spolu. Na Aničku sa tešia jej budúci súrodenci. Letuškina dcéra  mi slávnostne a sprisahanecky oznamovala, že má sestru.

Zázrak tohoto roka je pre mňa Anička a letuškina rodina. Zázrak bezpodmienečnej lásky bez hodnotenia, bez očakávaní, zrodenej zo srdca napriek všetkým zákonom zdravého rozumu. Zázrak prijatia lásky, pretože tá skutočná, hlboká si nevyberá podľa toho, ako vyzeráme, akí sme, čo vieme a čo nevieme. Pretože čo je to pár minút, hodín, mesiacov, rokov, proti večnosti? Pretože zažiť zázrak je len začiatok. Dokončený je len vtedy, ak ho dokážeme aj prijať. Bezpodmienečne.