Kultúra

Recenzia: Úplní cudzinci (Perfetti sconosciuti, 2016)

Práve som sa vrátila. Som príjemne unavená vyčerpávajúcimi dialógmi (v dobrom slova zmysle), taliančinou (taliansky film režiséra Paola Genoveseho v pôvodnom znení) a tým, čo film ukazuje vo svojej najdrsnejšej podobe.

Dlho som presvedčená o tom, že ľudia si komplikujú život najmä tým, že uzatvárajú pred okolím svoje naozajstné, prirodzene ja, alebo ho naopak ponúkajú úplne na dlani, až priliš. Úplní cudzinci sú dôkladným zmapovaním toho, čo chceme skryť pred svetom, čo považujeme za naše chyby a zlyhania, čo skrývame, aby sme sa nehanbili, kam vieme ísť, ak chceme utiecť z reality, kde je územie, kde experimentujeme a sme odvážnejsí ako doma, v práci a vo svojich skutočných "civilných životoch". 

Film začína ako príjemná večera dávnych priateľov, štyridsiatnikov, poznajúcich sa od detstva. Terapeutka, chirurg, zverolekárka, taxikár, učiteľ telocviku, právnik, žena v domácnosti. Príjemné prostredie talianskeho bytu, dobré jedlo a kvalitné víno, pekní ľudia, neformálna atmosféra. Dobrú náladu im uveríte. Snímka nie je preplácaná a pôsobí veľmi autenticky. Nápad zahrať si hru a dať na stôl všetky mobilné telefóny a verejne si prečítať všetky prichádzajúce správy a hovory počas celého večera sa spočiatku nezdá byť skúškou vzťahov a dôvery, ale pôsobí ako nevinný žart. Množstvo úsmevných detailov a vtipných momentov prevzdušňuje atmosféru bliziacej sa drámy, a tá sa skutočne udeje, keď v priamom prenose vidíme, že každý pár, každé manželstvo a každý vzťah je alebo bol podrobený skúške - či už teraz, alebo - ako sa ukáže v scénach - v minulosti. Drobné tajomstvá, veľké klamstvá aj podpásovky, odkryté charaktery, láskavé zatieňovanie reality partnerovi, nájdete tu všetko. Nejde o žiadne šokujúce odhalenia, skôr o dilemu, že ak sa máme dozvedieť niečo, čo nás raní, sme pripravení čeliť tomu? Niekto chce v hodine H pre seba radšej milosrdnú lož, ale nie vždy to ide.

Koľko musíme pred svetom schovať, aby sme boli dobrým partnerom, manželkou alebo priateľom? Je klamstvo signálom bezcharakternosti aj vtedy, ak vedie k zachovaniu rodiny? Čoho sa bojíme najviac, toho, ako nás uvidia iní, alebo ako sa vidíme sami? Je dôvera preceňovaná, alebo jej v našich životoch treba viac?

Bez ohľadu na tému je film prijemným odpočinkom. Až na dve tažšie scény je príjemnou oddychovkou. Ale odchádzate z kina a rozmýšľate, či si veríte natoľko, že by ste svoj telefón poskytli bez zaváhania. Ja nie. Nejde mi o skrývanie tajomstiev, ale chcem mať kúsok sveta, ktorý je len môj. Ako s ním naložím a k čomu ho využijem, to je už iba na mne a mojom svedomí.

Choďte na Úplných cudzincov, nájdete v nom kúsok seba. Je tam čosi z každého z nás. Nad autentickou talianskou večerou sa potešíte, že niektoré osudy sú len sfilmovaný príbeh na plátne, ale pri niektorých vás zamrazí. Sú zo života. Ľudia sú schopní tej najväčšej lásky, ale zároveň vedia ublížiť na sto svetelných rokov, akoby za to ani nemohli, akoby to bola len hra génov a nedokonalej (žeby to chcelo čas?) evolúcie.

Foto: zdroj IMDb