Kultúra

Kovboj (Príbehy z operačnej sály)

Prišiel ako prvý.  Vysoký muž, štíhly, na prvý pohľad stelesnené zdravie. Typ divokého kovboja, vlnité vlasy s nádychom ryšavej farby, trojdňová brada, jemné vrásky okolo očí. Zelených. Nikdy som nevidela u muža zelené oči. Až v to ráno. 

Pacienti bývajú rôzni. Poniektorí odmeraní, poniektorí bojazliví, aj takí, čo prídu a povedia "robte si čo chcete, len nech to mám rýchlo za sebou". Alebo ako ten druhý. Dôležitý pacient. Známe meno, známa, vážená rodina. Pri takých sa ide časť personálu pretrhnúť. Prišiel vysmiaty, predstavili sme sa: „ Ach čo! Hovor mi Jožo, však ma vidíš ako ma Pánboh stvoril, čo sa budeme oné!" Smial sa, asi 100-kilový kolos na operačnom stole. Za tých pár minút mi stihol prezradiť, že okrem toho, že vlastní známu vychytenú reštarauráciu, je aj poľovníkom a organizuje poľovnícke expedície. Jedným dychom nám všetkým  vopred poďakoval, oznámil nám, že sme úžasní, a že si nás váži.  Žmurkol na  mňa, či sú moje oči to posledné, čo uvidí a narýchlo mi prezradil, že on sa nebojí, lebo je šťastný. Má prácu, ktorá ho baví a aj to najhlavnejšie - veľa, veľa priateľov. A ešte sa ma stihol opýtať, či som zadaná, a či sa nechcem zúčastniť nejakej budúcej expedície. Lebo človek nikdy nevie... S takýmito typmi sa mi robí ľahko. Smejeme sa, žartujeme, kým zaspia, a keď sa prebudia, väcsinou sa podobným štýlom lúčia. 

Kovboj nie. Bol taký starý, ako ja. Bol zvláštny. Odmeranosť hraničiaca s aroganciou. Tí sú najťažší. Neviete dôvod. Buď sa snažia zakryť strach a obavy, alebo sú takí aj mimo nemocnice. Vtedy nespravíte nič. 
 
Mala som pocit, že ho otravujem. Už v tom spôsobe, akým mi podal ruku, ako sa na mňa pozrel, ako keby som ja bola na vine, že on leží na operačnom stole. Neexistujú žiadne štatistiky, ale ryšaví muži na operačnom stole sú katastrofa.  To vám hovorím ja a kľudne sa pod to podpíšem. Vždy sa niečo skomplikuje. Aj uňho. Hoci operácia sa podarila. Ak sa to dá povedať u najhoršej formy rakoviny. Brucho po nespočetných operáciách prázdne ako včelí úľ na jar. Len kráľovná rakovina si v ňom spokojne hniezdi a požiera všetko zvnútra. Nádej žiadna. O dve hodiny neskôr som stála na pooperačke pri jeho posteli. Nejako to v ten deň tak vyšlo. Nemôžem povedať, že ma to potešilo. Bol naozaj veľmi, veľmi arogantný. A veľmi, veľmi pekný. A veľmi, priveľmi chorý. 

Ležal v posteli bledý, spotený, zatínal zuby, ruky a medzitým po mne štekal (inak sa to nedá nazvať), nech mu konečne dám niečo od bolesti. Napriek bolesti mi dokázal dať najavo, aká som neschopná, pretože všetko, čo som mu dala, mu nie je nič platné! „Mám bolesti, robte niečo!!!“ Darmo som sa mu snažila vysvetliť, že teraz mu nič viac dať nemôžem. Cela škála liekov od bolesti bola vyčerpaná a na ďalší opiát musí chvíľu počkať... Pozeral na mňa vyčítavo, ako keby som bola ja zodpovedná za to, že má bolesti. V zúfalstve a bezmocnosti som ho chytila za ruku. „Naozaj vám už nič viac dať nemôžem. Je mi to ľúto. Jediné, čo teraz môžem urobiť, je dať vám obklad na čelo, alebo len pri vás sedieť a držať vás za ruku," dodala som úplne neprofesionálne. Pozrel na mňa a stisol mi ruku. „Tak to urobte," povedal takmer nenávistne, zavrel oči , vydýchol si a držal mi ruku silno ako moje deti, keď mali strach zaspať samé. Lieky zaúčinkovali a kovboj zaspal. 

Otvorila som si jeho chorobopis a začítala sa do lekárskych správ a výsledkov. Vzadu som našla sociálnu anamnézu. Kovboj bol slobodný, pred ochorením viedol veľký pracovný tím. Žiadne deti, žiadna bývalá priateľka, žiadna momentálna priateľka. Zúfalé a pevné odhodlanie, ak sa táto posledná operácia nepodarí, odcestovať do Švajčiarska. Bez spiatočného lístka. Lebo tam, kam sa chystal odísť on, odtiaľ sa smrteľne chorí pacienti nevracajú. 
 
Spomenula som si, ako som sa prebrala po operácii ja. Vedľa mňa sedel syn, držal ma za ruku, usmieval sa na mňa s ustarosteným výrazom tváre a ticho mi vravel, aby som sa nenamáhala, že všetko je v poriadku a aby som sa nebála. „Mami som tu, neboj sa, som tu. Bolí ťa niečo?" Pamätam si na ten pocit istoty, ktorý mi jeho prítomnosť dávala. Ešte som nevedela výsledky, ale vedela som, že nech sú akékoľvek, mám moju rodinu, ktorá ma potrebuje. 

Pozerala som na kovboja a bolo mi ho nesmierne ľúto. Ako veľmi musí byť človek sám, keď nevidí okolo seba nikoho, pre koho sa oplatí žiť? A znova som si uvedomila, aké dôležité je mať v živote ľudí, ktorí prídu, keď nedokážete alebo nechcete vidieť ten posledný lúč svetla, chytia vás za ruku, usmejú sa, pohladia vás po vlasoch a tíško vám povedia, že všetko bude zasa dobre, a aby ste sa nebáli. Tak, ako vám to kedysi hovorila mama a vy ste vedeli, že naozaj bude zasa všetko dobre. Musí byť. Iná možnosť nepripadá do úvahy. Ani pre mamu, ani pre vás.

Bol to zvláštny deň. Dva rôzne osudy, dva rôzne typy. Ten prvý bol ako temná noc, z ktorej nenájdete cestu von. Ten druhý bol ako jasný deň, plný slnka, smiechu, radosti, prazdnin a prísľubov roztopašnosti. Želám si happyend pre kovboja. Aspoň jednu ruku, ktorá tu bude iba preňho. Vždy.