Právna poradňa

7 mýtov o výživnom na dieťa

Každý rodič je povinný svoje dieťa vyživovať a každé dieťa má právo na výživu. Ak dieťa žije s jedným z rodičov, druhý z rodičov je obvykle povinný platiť na dieťa mesačne výživné. Platí buď dobrovoľne, na základe spoločnej dohody, alebo na základe rozsudku súdu. Mnoho rodičov, ktorí výživné na dieťa prijímajú alebo platia, majú zlé informácie o výživnom. Môžeme ich nazvať i mýtmi. Vysvetlime si však, ako to s niektorými z týchto mýtov je podľa práva.

Mýtus č.1 Rodič je povinný vyživovať svoje dieťa do 18., resp. 26. roku veku.

Skutočnosť: Zákonná povinnosť rodiča vyživovať svoje dieťa trvá dovtedy, dokým nie je dieťa schopné samo sa živiť. Je to veľmi individuálne a nedá sa presne stanoviť vek dieťaťa, kedy je schopné sa samo živiť.

Mýtus č. 2 „Neplatí mi výživné, nemá nárok sa stretávať s dieťaťom.“

Skutočnosť: To, že rodič neprispieva výživným na dieťa „bohužiaľ“ neznamená, že tento rodič sa nesmie s dieťaťom stretať, resp. má zakázaný styk s dieťaťom. Zakázať styk s dieťaťom môže iba súd svojim rozsudkom. Obvykle tak urobí zo závažných dôvodov, ak je to v záujme dieťaťa (napr. dieťa by mohlo byť ohrozené). Ak rodič neplatí výživné na dieťa, môže sa oprávnený rodič obrátiť na súd, príp. exekútora, ale nie svojvoľne znemožňovať styk neplatiaceho rodiča s dieťaťom.

Mýtus č. 3 Výživné je pre matku/otca, nie pre dieťa.

Skutočnosť: Mnoho povinne platiacich rodičov je nahnevaných a tvrdia, že výživné, ktoré platia na výživu dieťaťa využíva pre svoje potreby rodič, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti. Výživné je určené pre dieťa, pre zabezpečenie jeho potrieb. Akékoľvek zneužívanie výživného je potrebné oznámiť úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, príp. podaním na súd.

Mýtus č.4 Pri neplatení výživného nehrozia úroky z omeškania.

Skutočnosť: V minulosti sa v prípade omeškania s platením výživného nepripočítavali k istine výživného žiadne úroky. V súčasnosti však platí, že v prípade omeškania povinného rodiča s plnením výživného určeného rozhodnutím súdu, má oprávnený rodič právo požadovať úroky z omeškania z nezaplatenej sumy, a to podľa predpisov občianskeho práva. Pri platení výživného sa započítava zaplatená suma najprv na istinu a až po uhradení celej istiny sa započítava na úroky z omeškania.

Mýtus č. 5 „Prečo je mne povinný/á platiť na dieťa 100 EUR a iný rodič dostáva na dieťa 300 EUR?“ 

Skutočnosť: Pretože při určovaní sumy výživného na dieťa je smerodajné nasledovné:
a. Schopnosti, možnosti a majetkové pomery rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť.
b. Súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. 
Každý prípad určovania sumy výživného je individuálny. Zohľadňujú sa náklady dieťaťa, jeho potreby ale i náklady a príjem rodiča, ktorý bude výživné platiť. Preto nie je jednoduché iba porovnať výživné, ktoré sa platí na jedno dieťa a ktoré sa platí na iné dieťa.

Mýtus č. 6  Pri neplatení výživného podľa rozsudku je potrebné čakať tri mesiace než sa môže podať návrh na exekúciu

Skutočnosť: Akonáhle je rozsudok o výživnom vykonateľný a rodič, ktorý má podľa neho platiť výživné, výživné nezaplatí v deň, kedy malo byť zaplatené, je možné podať návrh na vykonanie exekúcie ihneď. Nie je potrebné čakať tri mesiace. Túto lehotu si rodičia mýlia, keďže 
a. Pri trestnom čine neplatenia výživného je trestne zodpovedný ten, kto neplatí výživné najmenej tri mesiace počas dvoch rokov.
b. V prípade žiadania náhradného výživného (od štátu) je potrebné preukázať, že povinný rodič neplatí výživné aspoň tri po sebe nasledujúce mesiace od splatnosti poslednej splátky výživného a ak exekučné konanie trvá aspoň tri mesiace. 

Mýtus č. 7 „Nemám príjem, nemusím prispievať žiadnym výživným na dieťa“

Skutočnosť: Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (27,13€). A to bez ohľadu na to, či má alebo nemá príjem!