Zdravie

Dieťa je nemocnicou rodiny

Viackrát som narazila na tento citát. Dnes sa ku mne dostal po tretíkrát. Vždy ma veľmi zaujal a stal sa námetom na moje denné zamyslenia. Po mojej včerajšej hodine s maminkami mám pocit, že dozrel čas, aby som sa  o svoje skúsenosti a vnímanie týchto múdrych slov podelila aj s vami. Patrik Herman, psychológ, o deťoch v rodine:

"K tomu, aby lidské mládě přežilo, vezme raději na sebe negativní pocit, který původně patřil mamince nebo tátovi. Podobně to může fungovat i v nemoci. Malé dítě si jí doslova do sebe natáhne. DÍTĚ JE NEMOCNICÍ RODINY. Protože někde hluboko uvnitř má zakódováno, že k tomu, aby přežilo, musí nejprve přežít jeho rodiče."  

 Z vlastnej životnej skúsenosti viem, že je to veľká pravda. Dieťa má neskutočne citlivé "radary", ktorými nás neustále sníma - a všetky slúžia na to, aby prežilo. Aby vyhodnotilo situáciu a zareagovalo v prospech svojho života, jeho inštinkty sú neskutočne silné a pravdivé...

Materstvo, to nie sú len krásne romantické chvíle šťastia a radosti z nového človiečika. Oveľa častejšie je to namáhavá každodenná monotónna práca. Ako maminy sme často unavené, frustrované nedostatkom spánku a nekonečným plačom, ktorému nerozumieme a nevieme ho utíšiť, vystrašené i bezmocné, návod na dieťa nám nikto nedal... A okrem povinností okolo nového člena rodiny riešime svoje vlastné starosti s prácou, s bývaním, s partnerom či širšou rodinou. Väčšina z nás sa chce so svojím okolím podeliť o to pekné a to "škaredé" ukrývame "pod zásteru" ako dobrá žena. Preto sa často stáva, že sme na negatívne pocity samé, dokonca ani s naším partnerom sa o ne nedelíme, lebo si nechceme kaziť stále vzácnejšie spoločné chvíle, alebo na to v behu dní ani nevieme nájsť priestor. A tak samé seba uzatvoríme do ilúzie, že všetci to tak úžasne zvládajú, len ja som nemožná. A vzniká pekne pomaličky pocit nedokonalosti a pocit viny. Naše materské sebavedomie a pocit istoty, ktorý naše deti potrebujú, sa vytráca.

Verte, že dokonalá matka je fakt len ilúziou z časopisov, či filmov, alebo rozprávaní našich mám, ktoré už na to zlé dávno zabudli a v spomienkach opatrujú len to pekné.

Počas kurzov masáží sa často stretnem s prekvapením, keď poviem mamám, aby sa so svojimi deťmi rozprávali otvorene a pravdivo. Od bábätka. Hovorte deťom otvorene, ako sa cítite, hovorte s nimi v prvej osobe "(Ja) som dnes veľmi unavená. (Ja) sa bojím o teba. (Ja) ti nerozumiem, prečo plačeš? (Ja) som dnes nahnevaná, lebo..." Možno si poviete načo, veď aj tak mi nerozumie. Pravda je taká, že veru rozumie. Deti sa rodia bezmocné, ale nie nevedomé.

Hoci nevedia používať jazyk, ten je len zlomkom komunikácie. Pomocou vône, ktorú vylučuje naše telo, pomocou farby hlasu, ktorá sa mení v strachu a radosti, pomocou dotykov, kde z kože sníma naše napätie, či vnímaním tlkotu nášho srdca, vie v zlomku okamihu, ako na tom sme! Pred svojimi deťmi naozaj nič nezatajíme. A podľa mňa nie je ani reálny dôvod na to, aby sme to robili. Deti sú veľmi citlivé i múdre, s veľkým, otvoreným srdiečkom prijímajúcim a milujúcim nás i svet taký, aký je. Je predsa jednoduchšie pravdivo vyriešiť jeden malý problém, než postaviť múr zo stovky neriešených problémov, ktorý sa potom stane obrovským bremenom. To potom už naozaj nikto nechce riešiť, ale zakrýva nám výhľad, či blokuje slobodný pohyb emócií a prežívania v rodine. A stane sa základom psychosomatického prežívania prostredníctvom choroby.

Keď sa v stave hnevu, či strachu snažíme o falošný úsmev a robíme to často, mätieme "radary" našich detí a odpájame ich od prežívania skutočnosti takej, aká je. Časom si prestávajú veriť, naučíme ich veriť falošným úsmevom a nepravdivým slovám. I keď to ako rodičia robíme s dobrým úmyslom ochrániť svoje deti, oni si náš smútok, strach, či hnev nosia skryté vo svojich srdiečkach a ako rastú, dávno zabudnú, kde sa tam vzal, a že to vlastne vôbec nie sú oni.

Nebojme sa byť v komunikácii otvorení, nebojme sa byť nedokonalí, nebojme sa ako rodičia byť zraniteľní. Život je taký. Keď nájdete v sebe odvahu, uvidíte, ako sa váš svet zjednoduší, rozjasní a ako vám bude zrazu ľahšie na duši. A možno objavíte tak ako ja, že vás deti budú milovať ešte viac, práve za to, že sa nepretvarujete a zvonku im zrkadlíte ich vlastné prežívanie a dávate im návod ako sa dá život zvládnuť.

Článok bol uverejnený v časopise Dieťa.